Poučili sme sa 75 rokov po Mníchove?

Bez toho aby sa zachádzalo veľmi do hĺbky, treba si uvedomiť jednu podobnosť medzi obranným vojenským paktom NATO a liberálnou demokraciou ako takou. Obidve menované zriadenia majú jedného spoločného menovateľa, a to že sa stále rozširujú. Pred sto rokmi by ste rátali štáty s liberálno-demokratickým zriadením na pár pokusných kúskov. Dnes, aj napriek tomu že sa dá pristupovať k ‘lib-dem’ krajinám a ich obsahu alebo fasáde relatívne a jednotlivo, je ich vyše stovky. NATO v ’49 roku čítalo ak sa nemýlim 12 zakladajúcich členov. Dnes je ich 28, a daľší sú netrpezlivo v rade. Čo je samozrejme v poriadku...Lenže, pri tak úmerne-neúmernom náraste či už demokraticky spriaznených štátov na svete, alebo členov obranne-útočného vojenského spolku, narastá aj nebezpečenstvo že konflikt v neurčitom časovom horizonte môže prepuknúť medzi členmi navzájom. Keď som ja osobne nastúpil na akademické štúdium, na začiatku roka platila pro-liberálno demokratická pseudo-téza že “ešte neboli v ozbrojenom konflikte dve krajiny proti sebe v ktorých funguje reťazec McDonnald’s„. A teda krajiny s trhovou ekonomikou a lib-dem zriadením medzi sebou nebojujú. Lenže už na konci akademického roka to prestalo platiť (viď Rusko-Gruzínsky konflikt z roka 2008).Jednoducho, tam kde členské štáty vznikajú ako huby po daždi, tam vzniká väčšia pravdepodobnosť že sa konflikt udeje aj medzi členmi navzájom. Čo z toho vyplýva pre vojenský spolok ktorého sme aj my členom, je ešte z dnešného hypotetického pohľadu bezprecedenté špekulovať, ale mohlo by to slúžiť ako výstraha. Podobne aj po druhej svetovej vojne vznikol klub ‘umiernených’ a po tom ako nabral do seba vyše dvesto členov, stal sa byrokratickým a neschopným slonom, ktorý nedokázal zabrániť konfliktom medzi vlastnými komármi. Hovorím samozrejme o Organizácii Spojených Národov. To že z NATO sa stáva spolok neochotne-ochotných už teraz, je na iný článok.Pre zmysel tohoto blogu si je potrebné položiť hypotetickú otázku, že komu by išlo Slovensko (z povinnosti dodržania článku 5, zmluvy NATO) na vojenskú pomoc ak by konflikt vzplanul napríklad medzi Gréckom a Tureckom, a teda krajiny ktoré sú obidve členom NATO. Alebo skutočným testom ‘mušketierskeho’ článku 5 (‘jeden za všetkých a všetci za jedného ‘), by nastal ak by eskalovala dišputa z pár rokov dozadu medzi Izraelom a Tureckom, ktorému by západ mal ísť na pomoc v prípade napadnutia. Vie si naozaj niekto predstaviť ako Spojené Štáty v takomto scenáriu utekajú na pomoc Turkom?Rok 1938 by sme si mali pamätať ako lekciu kde sme boli ponechaní našími spojencami ’high and dry’. Nieže nám nikto neprišiel napomoc (aj napriek mnohým vojenským dohodám o vzájomnej pomoci), boli sme dokonca odstránení z rokovaní, a nakoniec sme boli podhodení ako koštiaľ nabrúsenému vlčiakovi. Spomínaný štát Izrael rešpektujem hlavne z jedného titulu, a to že sa na rozdiel od nás zo svojich osudných dejín poučil. S nami sa podobne dejiny nehrali vždy prívetivo, veď každý dobyvateľ ktorý išiel z východu na západ alebo naopak, sa prehrnul cez naše ‘neštastne ‘ geograficky zdedené územie centra Európy. Čo s tým robíme my? Z roka na rok znižujeme rozpočet pre armádu, predražujeme zákazky, kupujeme drahý materiál ktorý nevieme použiť, a spravodajské služby sú podozrivé z kadečoho, len nie z toho čo by mali robiť.Bezpečnostné prostredie sa mení rýchlejšie ako si mnohí dovolia pamätať. Presne pred sto rokmi Európa zažívala kľud pred búrkou. Anglické impérium pokrývalo jednu štvrtinu sveta, ktoré položil napokon jeden demokraticky zvolený chlapík od susedov. Spoliehať sa na USA v dnešnej dobe, alebo NATO ako garanta bezpečnosti je naivné. Obávam sa, že ak v našej top politike a na silových rezortoch bude prevládať a klíčiť rodinkárstvo,klientelizmus, neodbornosť, nereformná zbabelosť/predstavivosť, tunelárske tendencie v nielen vojenskom spravodajstve, nieže sa budú opakovať naše slávne osmičky z '38, '48, '68 ale môže byť aj horšie, kedže spoliehanie sa na spojencov bude platiť len dovtedy kým zo všetkých národov sveta nebudú znova všetci spojenci, a zároveň v skutočnosti žiaden.