Themistokles: Najväčší hrdina západnej civilizácie o ktorom neviete

Autor: Michal Styk | 24.2.2014 o 13:01 | (upravené 26.2.2014 o 9:09) Karma článku: 10,37 | Prečítané:  1527x

O necelé dva týždne sa do kín dostane americký film (kto iný by robil filmy o antike?!), ktorý nadväzuje na film “300“ s názvom ‘Rise of an Empire‘. Neviem do akej miery bude film verný historickým udalostiam, ktorých dôsledky siahajú dodnes, jedno je však isté – príbeh Themistokla je jeden z tých, ktoré sú o to viac neuveriteľnejšie o čo viac sa držia pôvodných súvislostí.

Delfoi.jpg

Keďže tento silný príbeh pochádza z Grécka o drámu nebude núdza. Samozrejme. O čo viac, Themistoklov životný príbeh ako spasiteľ západnej civilizácie je o to silnejším, keď poznáme, že je zároveň reflektívnym odrazom západnej civilizácie ako takej, ale o tom neskôr, radšej všetko poporiadku. Bez toho, aby som rozpísal všetky nuansy účastníkov dejín a detailný kontext, ktorý by sa patrilo k takejto komplexnej historickej grand udalosti priblížiť, treba aspoň v skratke pripomenúť nasledovné:

Dva a pol tisíca rokov dozadu Grécke štáty čelili dovtedy najväčšej výzve ich existencie. Themistoklov príbeh a začiatok slávy Atén spadá do obdobia takzvanej druhej perzskej invázie do Grécka, ktorú viedol perský kráľ Xerxes. Bolo to presne desať rokov od prvej invázie, kedy po neúspešnom pokuse jeho otca Dariusa (ktorého vojsko pohorelo pri bitke o Marathón), sľúbil pomstu Gréckym štátom, ktoré mu vzdorovali, hlavne teda Aténam a Sparte (áno boli aj vazalské a nevďačne neutrálne štáty – a áno niektoré veci sa nezmenili dodnes). Expanzívne tendencie východnej ríše zla (napokon „z východu nikdy nič dobré neprišlo”) sa za tých desať rokov ‘kľudu pred superbúrkou‘ nezmenili, práve naopak. Dochovali sa zdroje, že kráľ Xerxes sa venoval organizácii invázie päť rokov a dokonca si objednal služobníka, ktorý mu mal každý deň pri obede pripomenúť “Pane, nezabudnite na Aténčanov”...

Otázkou bolo teda nie či, a ako, ale kedy a koľko barbarov sa pokúsi znova pokoriť Grécky spôsob života, resp. to čomu dnes hovoríme kolíska západnej civilizácie. Bolo to práve v Antickom Grécku kedy sa prvý raz v dejinách ľudstva chopil vlády sám ľud. Slovami Zamarovského, človek sa tu stal prvý raz občanom a vláda sa tu stala prvý raz vládou ľudu - demokraciou. Gréci položili základy všetkých hlavných odborov vedy: filozofie, histórie, matematiky, fyziky, astronómie, medicíny, botaniky atď. Boli tu umelci, ktorých diela dodnes podnecujú napodobňovať a prekonávať. Gréci si vytýčili ideál harmonického rozvoja ducha a tela, ideál kalokagatie, ktorý ostal ideálom dodnes. Toto všetko a mnohé iné by tu nebolo ak by Themistoklova podozrievavá prezrievavosť mu nedovolila ostať ľahostajným a keď nadišla príležitosť v podobe nadbytočného kapitálu v ekonomike, presvedčil Aténčanov, aby prebytky výnosov zo štátnych strieborných baní sa neprerozdelilo medzi ľudí, ale aby sa radšej objednalo 200 trirém (alebo ináč, triéra – trojradová vojenská loď). Themistoklov predvídavý pragmatizmus a schopnosť prehovoriť dav už len v tomto prípade sa ukázal ako dar od Bohov.

Perzský reparát potupnej porážky

Zatiaľ čo v Bitke pri Maratóne bojovalo približne 10,000 Grékov (v tomto prípade cca 90% Aténčanov, kedže Sparťania ‘dobehli’ o deň neskôr, po bitke), proti presile 30,000 Peržanom, v tomto prípade si Xerxes nemohol dovoliť zlyhanie, aby bol poškodený jeho status tak ako to poznačilo vládnutie jeho otca a teda si k sebe povolal celú háveď akú mohol zhromaždiť z celej jeho ríši. Historické pramene sa rôznia v číslach, najnižšie číslo, ktoré uvádza súčet vojska pozemného s námorným je 300,000 a najvyššie dokonca prehnaných 5 miliónov. Invázia do Grécka sa rozdelila na dve armády, jedna ktorá bola pešia a druhá námorná, ktorej sa zúčastnilo 1,200 perských triér a daľších vyše 3,000 sprievodných a zásobovacích lodí (len na porovnanie, vylodenia v Normandii v Deň D sa zúčastnilo približne také isté číslo plavidiel). Nech veríte hociktorému číslu z tých dvoch uvádzaných jedno je isté a to, že išlo o armádu, ktorá prišla vymazať Grécko z mapy a z histórie.

Themistokles si bol vedomý, že Atény nemôžu čeliť takejto presile na otvorenom poli (samotné mesto Atény malo počet obyvateľov vtedy okolo 200,000 vrátane žien, detí a otrokov) a teda, že nebudú schopní ubrániť mesto. Dospel k presvedčeniu že Aténčania budú musieť mesto opustiť a ponechať ho na milosť nepriateľovi (mimochodom presne túto taktiku zopakoval Ruský cár Alexander I. v 19 storočí, keď prenechal Moskvu napospas prekvapenému Napoleonovi, ktorý našiel celé mesto opustené). Lenže ako presvedčiť hrdých Aténčanov, o jeho stratégii aby opustili svoj domov dobrovoľne, navyše s tým vedomím, že ak odovzajú svoje mesto, bude úplne vypálené a všetky chrámy a svätyne rozbité na prach, navyše všetko bez boja. Zdá sa to ako nadľudská úloha - mať niekoľko týždňov na to prehovoriť obyvateľov, aby opustili svoje mesto, div starovekého sveta sám o sebe. Themitokles vedel, že v tomto prípade bude potrebovať nadľudské schopnosti. Tu do príbehu prichádza doslovne na pomoc Delfská veštiareň.

Pri mojej prvej návšteve tohto aj dnes magického miesta (mimochodom, v ktorom na mňa pozabudli a tak som zostal spokojne vymknutý vo vnútri areálu), som skrížil cestu počas dňa viackrát s tou istou výpravou američanov, ktorým sa sprievodkyňa snažila podať verziu udalostí tak aby to vyhovovalo ich náture a teda zjednodušene, zidealizovane a fakticky upravené (treba len pateticky veriť, že to nebude tak isto aj s filmovým dejom). Jej verzia príbehu, ktorý som zachytil mi však nedalo len tak nechať bez odozvy a keď dala rozchod jej skupine, tak som sa jej išiel opýtať, že prečo nerozpráva ‘history’ tak ako sa stala, namiesto jej ‘herstory’. Nieže by mi to osobne vadilo, len ma zaujímalo vedieť jej dôvod prečo zvolila práve takýto ‘narrative’, kedže podľa môjho neskromného názoru skutočné udalosti boli oveľa viac zaujímavejšie ako tie, ktoré ona odovzdala. Napokon, uznajte sami...

Najprv verzia sprievodkyne: keď sa Peržania blížili dobyť Atény, obyvatelia vidiec ich ohromný počet pred nimi zutekali do lodí, kedže nemali kde ísť po tom ako im vypálili mesto...Lenže skutočnosť bola o niečo iná a oveľa zaujímavejšia.

Keď už bolo jasné, že peržania sa blížia a Spartský kráľ Leonidas dosiahol len zdržanie perského hada o tri dni (viď film ‘300’), Themistokles sa rozhodol, že veštiareň Delfy, budú hrať veľmi dôležitú rolu v celom zápase proti zlu. Delfy už v tej dobe bola najrešpektovanejšia a najnavševovanejšia veštiareň, ktorá plnila úlohu pútnického miesta, kde si dávali veštiť jednotlivci, vyslanci štátov ale aj samotný králi. Každý Grécky štát, ktorý chcel mať moc alebo vplyv mal v Delfách zriadenú pokladnicu, kde sa darmi mestské štáty predbiehali jeden pred druhým. Netreba si však predstavovať Delfy len ako pár chrámov. Veštiareň fungovala viac menej ako skvele organizovaná tajná služba ktorej sieť informátorov-kňazov, bola rozmiestnená na troch kontinentoch. Zároveň, vďaka darom, poplatkom a ziskom od pútnikov, kňazi sedeli na obrovskom množstve depozitného zlata a striebra, takže v skratke si treba predstaviť Delfy v dnešnom ponímaní ako Wall Street resp. Fort Knox, a CIA/NSA pod jednou strechou. Veľmi nebezpečná kombinácia. Obrovskú moc a možnosti veštiarne si uvedomoval aj Themistokles a v rámci účelu, ktorý posvätí prostriedky, sa rozhodol, že si nakloní veštbu ohľadne osudu Atén úplatkom. Vedel, že jediné čo dokáže presvedčiť veriacich obyvateľov Atén v proroctvá a veštby, bude musieť byť jednoznačné proroctvo pochádzajúce z tohto miesta.

Aj bohovia sa dajú kúpiť

Keď už bolo jasné že nebezpečenstvu sa nedá vyhnúť, Aténčania vyslali do Delf delegáciu. V podobných kritických situáciách poznačených nerozhodnosťou, bola veštiareň vždy konzultovaná a braná na zreteľ. Službykonajúca Pýtia zvolala: “Na čo tu čakáte, úbohí? Do končín krajiny zadných prchnite, opusťe domy aj strmý hrad svojho mesta, lebo pohroma strašná postihne hlavu i telo, zničí vás všetkých bez zľutovania od hlavy k päte. Všetko obráti nazmar; krutým vás plameňom stihne Áres nemilosrdný, idúci v ázijskom voze. Porúca pevností mnoho, všade nie iba vás, zhubnému ohňu odovzdá svätyne nesmrtných bohov. Teraz v nich bohovia potia sa zaliati smrteľným potom, trasú sa hrôzou a po stenách chrámov čierna sa rinie krv ako predzvesť nešťastia, ktoré sa behom už blíži. Odpuste chrám a na tú biedu si pripravte ducha.“*

Aténski poslovia museli byť takouto veštbou zdrvení a to ešte nevedeli že v Aténach presne v tom čase čierna krv začala stekať zo sôch a po strechách chrámov. Zlé znamenia ktoré niekto pripravil ako dokonalé divadlo. Zhrozený Aténski poslovia požiadali o dodatočnú veštbu, ktorá bola priaznivejšia a zároveň zaujímavo detailnejšia: “...Zeus dopustí[...]že Pallade zostanú drevené hradby, ktoré nápory vydržia...Neradím vyčkávať v mieri, až prídu po súši jazdci, voči zástupom pešieho vojska sa obráťte chrbtom, aj tak sa snimi zídete, až príde príhodná chvíľa. Ó božský ostrov Salamis, staneš sa príčinou skazy, až príde sejby čas či až nastane na kosbu doba.*

Keď poslovia doniesli správy domov, vystrašený ľud a rada začali plánovať čo ďalej. Themistoklov politický inštinkt už len nechal veci aby sa vyvinuli podľa svojho, lebo so skrytým úmyslom dobre predvídal, že tajomnú pasáž z veštby “drevené hradby”, si rada vysvetlí aj bez jeho interpretácie. Všetkým bolo jasné že ide o inštrukciu od bohov sa brániť na lodiach z dreva, pri zátoke v Salamíne a teda že opustiť Atény bude predsa len nevyhnutné na prežitie.

Aténčania teda v Themistoklovom duchu (“stromy sa dajú znova vysadiť, domy znova postaviť, ale ani jedno ani druhé bez ľudí nie sú mestom”) a po prijatom dekréte evakuovali ženy a deti do bezpečia, zatiaľ čo muži sa vypravili do zátoky Salamína kde zdrvujúco porazili v masovej námornej bitke barbarov aj napriek tomu, že ich pomer bol v neprospech 1 ku 5 triéram. Predpokladám že film ktorý pôjde do kín sa bude tejto pasáži venovať podrobnejšie.

Koniec dobrý všetko dobré?

Po víťazstvách pri Salamíne a na súši v bitke pri Platajách, keď sa vojnový prach usadil, začali sa vynárať podozrenia a pripomienky oponentov ktorí kládli otázky, že ako bolo možné že k rozhodujúcej bitke došlo na mori presne tak ako to predkladal ako návrh do rady mesiace vopred sám Themistokles. Dlho netrvalo a jeho starostlivo naplánovaný komplot bol odhalený a sám hrdina a záchranca nielen Atén ale celého Grécka bol poslaný do vyhnanstva. V neprítomnosti bol neskôr odsúdený pre vlastizradu. Osud aký je možný len v antickej dráme. Lode objednané Themistoklom ktoré rozdrvili perzské ľodstvo, jeho lesť a iné ktoré sa nezmestia sem vypísať; osoba ktorá vybudovala aténsku flotilu, čím položil základný kameň ku vzniku aténskeho námorného spolku, ktorý sa neskôr premenil na skutočnú aténsku ríšu, skončil svoj život pravdepodobne vlastnou rukou keď ho ako vyhnanca prijali peržania. Pravdepodobne od neho bývalí napriatelia žiadali viac ako bol napriek zatrpknutosti voči Grékom ochotný ponúknuť.

Keď to teda zhrnieme, Aténčania akonáhle zistili že boli zmanipulovaní, ostrakizovali svojho hrdinu právom, čo dokazuje ich charakter (nech je akokoľvek nepochopiteľný a dalo by sa to nazvať zároveň aj ako nevďačnícka závisť) a silný odpor voči zavádzaniu más. Aténčania pri vytriezvení zistili že boli podvední od niekoho od koho to čakali najmenej. A nič na tom nezmenil fakt, že to bolo pre ich vlastné dobro.

Na druhej strane však je potrebné si uvedomiť, že ak by k Themistoklovej manipulácii obyvateľov a vrchných úradov nedošlo, ak by nepodplácal a nenarábal arogantne s mocou, Grécko by neexistovalo a s ním určite nie náš svet tak ako ho poznáme. Je teda na mieste si položiť otázku, že do akej miery práve korupcia, manipulácia davu a vôbec zneužívanie moci pre vyšší prospech, je v našej západnej civilizácii nevyhnutná pre fungovanie a ochranu spoločnosti, keďže im vďačíme za našu existenciu.


Na doplnenie: Po mojom prerozprávaní udalostí, sprevodkyňa súhlasila, že predsa len ide o lepšiu verziu a že aj keď si je vedomá, že príbeh bude asi viac komplikovanejší pre jej nenáročných poslucháčov, najbližšie skúsi zaradiť aj ona túto verziu...

Post Scriptum: Aby Gréci predišli daľšej invázii, niekoľko generácií neskôr sa istý Alexander z Macedónska rozhodol, že nebude čakať na tretiu vojnu ktorej výsledok sa bude rozhodovať na domácej pôde a tak teda pre zmenu došlo k preventívnej vojne z Gréckej strany na perzskom území a Perzská ríša prestala následne existovať.

 

* Zdroj - Phillip Vandenberg, Tajomnstvo Veštiarní (Obzor, 1983, str. 223)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?