Ebola a iné vírusové ochorenia, ktoré strašia našu civilizáciu.

Autor: Michal Styk | 28.8.2014 o 12:27 | (upravené 1.9.2014 o 9:09) Karma článku: 4,88 | Prečítané:  1336x

Momentálne sa nachádzame v situácii, kedy vírus Ebola si cez obete v Západnej Afrike postupne vydobíja pozíciu najhlavnejších svetových správ. Nie je sa čomu čudovať, pretože slovo Ebola (možno aj vďaka filmu Smrtiaca Epidémia z roku 1995), sa nám podvedome uložilo v spojení tých najhorších predstáv o následkoch vírusových ochorení. Po prečítaní približne 600 stranovej knihy ‘Spillover-Animal Infections and the Next Human Pandemic‘ od Davida Quammena, sa čitateľ utvrdí v názore, že Ebola nie je ten najhorší strašiak ľudskej civilizácie čo sa týka epidémií.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a narovinu treba napísať, že sa jedná o úžasnú knihu. Komplexná vedecká detektívka s veľkým množstvom masových vrahov – a všetci skutoční. Či už sa jedná o vírusy, jedno-bunkové organizmy, baktérie, každá kapitola odhaľuje detektívny príbeh kde medzinárodný tím stopuje zločinca v novom šate.

Na území Afriky boli doposiaľ zistené 4 druhy vírusu Ebola, čo je však dôležitejšie je fakt, že  pôvodca ochorenia ostáva doposiaľ nezistený. Nie je potvrdená ani vylúčená hypotéza, že môže ísť o opicu mandril alebo šimpanza ktorý býva pravidelne na domácom jedálníčku. Spomínaný film a iné strašiaky presvedčili svet, že ak by sme boli nakazení Ebolou, všetci sa premeníme na krvavú kašu, čo je jav známy ako ‘vykrvácanie’ zo všetkých telesných otvorov. To sa nestalo. Ebola, tajomne, spuštošila dedinu po vlnách tu a tam, a potom odišla, ale nikdy sa jej nepodarilo aby sa z nej stala epidémia. Dôvodov je na to hneď niekoľko.

Ebola totiž vďaka svojej überschopnosti efektívne zabíjať cca 90% všetkých nakazených, veľa krát dokázala,že vďaka tomu že úmrtnosť je taká vysoká a inkubačná doba veľmi krátka, infikovaná osoba ‘nestíha’ nakaziť ďalšiu. V ktrátkosti, Ebola je taká smrtiaca, že sa nedokáže dostatočne rozšíriť práve z tohoto dôvodu. Jej smrtiaca vlastnosť je totiž kontraproduktívna čo sa týka šírenia, najmä v strednej Afrike, kde jednotlivé (nakazené) dediny/obydlia sú medzi sebou tak vzdialené, že pokým nakazená osoba prejde do vedľajšej dediny, zomrie. Za posledných 30 rokov podobných prípadov kedy sa Ebola objavila v jednej dedine bez toho aby sa rozšírila do ďalšej bolo mnoho.

Problém pre našu civilizáciu by nastal ak by sa Ebola začala šíriť ‘ako mor’ v metropolách. A teda áno, Ebola je smrtiaca, ale jej obete sa nerozložia na krvavé škvrny. Išlo teda o filmársku fantáziu (ak máte záujem spoznať naozaj ‘krvavú nákazu’, tak najbližšie k tomu filmovému popisu má tzv. Krymsko-kongská hemoragická horúčka). Napriek tomu však existuje veľa dôvodov na oslavu našej existencie. Ako sa v knihe uvádza, prežitie našej civilizácie je krehkejšie ako by sa mohlo zdať. 

Ako Quammen poukazuje, patogény nemôžu len tak vyčíňať neobmedzene. Ak chcú prežiť, musia vyvážiť svoje ‘choroboplodné‘  činnosti  vo vnútri tela obete spolu s potrebou toho istého tela preniesť na ďalšiu obeť, či už je to kašľom, sexom alebo kontaminovou pitnou vodou. V prípade ak rovnováha medzi prenosom a smrteľným faktorom je nerovnomerná, v takom prípade dokonca aj tie najviac infekčné mikroorganizmy vymrú bez toho aby po sebe zanechali spúšť. To je hlavný dôvod, kde má Ebola vo svojom pandemickom potenciáli slabé miesto. Podobne imperfektný genetický kód (vďaka bohom) má aj SARS*, ktorý síce spôsobil skazu a paniku tým, že využil leteckú dopravu vo svoj prospech, avšak ani to nestačilo na to aby sa stal vďaka  svojej nedokonalosti super-zabijakom, a vyhorel ako jasná hviezda ešte pred tým ako našiel svoju pochybnú slávu.

Faktor ktorý je kritický pri šírení nákazy, je že jej symptómy nesmú byť badateľné ešte pred tým ako osoba začne byť vysoko nákazlivá, pretože ak by existoval nejaký manuál napríklad nejaký ‘Idiot’s guide on how to become most infectious disease’, určite by sa tam nepísalo, že ak chceš byť ako vírus čo najúspešnejší, musíš symptómy preukazovať čo najskôr od nakazania, aby si nemohol nakaziť čo naviac ľudí medzi prenosom a karanténou (poprípade smrťou). Práve naopak. ‘Chrobák‘ sa musí šíriť ešte pred tým ako spustí alarm.

A teda prvým pravidlom kurzu ‘úspešného nakazenia’ by bolo ‘Nezabiješ hostiteľa tvojho!‘ – teda aspoň nie rýchlo...a druhé by pravdepodobne znelo, že ak efektívnym zabijákom chceš byť ‘pestuj harmonický život s hostiteľom tvojím!‘,  pretože toto je tá najideálnejšia forma parazitizmu. A teda nezabiješ hostiteľa aspoň dovtedy pokiaľ nenájdeš spôsob ako zabezpečíš svoje prežitie reťazovou reakciou ďalších prenosov infekcií. Tretie pravidlo by teda znelo asi nasledovne: ‘Nevyhadzuj svoje mosty do vzduchu pokiaľ ich budeš potrebovať na prekročenie!’

Ak nám teda vychádza že, koexistencia parazita s hostiteľom záleží len na tom, že aké má šance na ďalšiu transmisiu a zhubnosť, je nám jasné že Ebola nemá veľkú šancu na úspešné zlikvidovanie našej civilizácie, kedže príznaky sú badateľné vo veľmi krátkom časovom sklze a zabíja ešte viac rýchlejšie ako sa dokáže efektívne šíriť. Všetko záleží na tom, že nie či vírus zabije svojho hostiteľa, ale kedy. Správne načasovanie je teda všetko, a teda ďalšia podobnosť s ktorou by súhlasila väčšina ľudí že máme spoločnú s organizmom ktorý meria jednu päťnáctinu miliardy metra. Tak isto ako človek, aj vírusy sa postupne vyvíjajú, odolávajú nehostinnému prostrediu, útočia medzi sebou samými, jednoducho prechádzajú Darwinovským prirodzene neprirodzeným výberom ‘prežitia tých najsilnejších’.

Quammen sa v knihe venuje hlavne nákazám typu ‘zoonosis’, čo znamená  typ chorôb prenesených zo zvierat na ľudí. Historicky, asi 60 percent všetkých vírusov, ktoré sa dajú charakterizovať aj ako “zlé správy zabalené v proteíne“, ktoré trápia ľudstvo (čí už ide o chrípku, vírus Nipah, vírus Marburg, Lymská borelióza, Hendra vírus, Malária, Ebola, HIV alebo tzv. ‘bubonický mor’), vznikol v orgánoch zvierat  (aby sme boli spravodliví, výmeny infekcií prechádzali na druhú stranu taktiež). Všetky tieto ’prekríženia’ nás nútia si pripomenúť  starú-dobrú Darwinovu múdrosť, že “človek je druh zvieraťa” - a že zdieľame spoločný osud na tejto planéte.

Autor nás zavedie do Austrálie, kde sa vírus s názvom Hendra ‘prelial’ z netopierov do koní a odtiaľ na ľudí, alebo do strednej Afriky**, kde sa dočítame o masovom zabíjaní goríl ktoré má potenciál mať čo dočinenia s vírusom Ebola. Na Borneo, kde vyšetruje šírenie malárie z opíc na ľudí.  V Číne pomáha nastavovať pasce na miestne netopiere ktoré nakazili cibetky a tie zas ako ‘zosilňovač’ preposlali vírus ďalej, tentokrát už v podobe a pod názvom SARS.  V severnej časti štátu New York, pomáha chytať  myši, ktoré v sebe ukrývajú agenta, ktorý spôsobuje Lymskú boreliózu. V Kamerune sleduje predpokladanú cestu HIV-1 a jeho prvé obete. Áno, David Quammen je typ autora ktorý nevydáva knihy ako na bežiacom páse, ale si dá záležať na kvalite a informácie z prvej ruky, a nerobí mu problém cestovať na miesta, kde by vás Koala Tours asi nevzala. Svedčí o tom aj fakt, že kniha vychádza z ciest ktoré absolvoval po svete a z informácií ktoré zbieral vyše 12 rokov. Jeho morbídne zábavný humor dáva knihe znamenitý nadhľad, ale opakovane sa púšťa ani do predikcií s varovným prstom.

Kniha je pretkaná príbehmi,  o jednotlivých ‘superseederoch‘, kedy jedna osoba v mnohých prípadoch rôznych ochorení mala ‘na svedomí’ tisíce alebo milióny nakazených obetí ; alebo ako pastor prišiel do  nemocnice dať posledné rozhrešenie, s tým že sa tam vrátil onedlho sám ako pacient s vírusom SARS; poprípade prečo dostanete pokutu $ 300 dolárov za pľutie na ulici v Singapure (preventívne opatrenie ktoré dáva zmysel, ako napr. v čase keď sa SARS šíril v juho-výhodnej Ázii); ako Americký prezident zakázal dovoz papagájov do USA kvôli podozreniu šírenia baktérie Lymskej boreliózy; ako vetva ochorenia HIV-1 siaha až do roku 1908 do južného Kameronu kedy prvý krát prebehla nákaza medzi šimpanzom a človekom...atď.

V jednej z najsilnejších pasáží v knihe, Quammen opisuje populačný boom istého druhu húseníc, ktorý sa vyskytol v jeho rodnom meste v západnej Montane v roku 1993. “Húsenice sa periodicky zhmotnili ako mor z Exodusu,” píše. “Počas chladných nocí júna, sme sa mohli postaviť pod strom a počuli sme jemné praskanie, akoby pochádzali od vzdialeného požiaru, išlo však o ich výkaly ktoré kaskádovite stekali  lístím nadol. Potom však, rovnako náhle ako sa objavili, tak aj zmizli.”

Neskôr sa k tomu vráti, čo bolo presne za takým prírodným výkyvom, a je to niečo čomu sa hovorí jadrový polyedrický vírus (po anglicky NPV’s), ktorý zabíja hmyz ako ľudí v minulosti kosila Čierna smrť. Tento vírus mal na starosti aj húsenice z príbehu, ktoré napáda v štádiu larvy a dosahuje priemerná mortalita  až 57%. Na metaforický obraz si stačí dosadiť do rovnice už len človeka, keďže aj máme tendenciu rozmnožovať ako hmyz. Čísla hovoria jasne, zatiaľ čo na prvú miliardu obyvateľa planéty bolo potrebných 200,000 rokov, medzi šiestou a siedmou miliardou populácie zemeguľe ubehlo len 13 rokov...

“My sami o sebe sme nákazou “ na tejto planéte. Podobne ako aj spomínané húsenice, aj my sme “groteskne prebytoční” a náš počet narastá rapídne. Budeme zdieľať aj kvôli tomu podobný osud ako húsenice, ktoré sa stali potravou patogénneho vírusu a ich populačný nárast spľasol rýchlejšie ako bublina? ”Podmienky boli pre nich dobré. Ale niečo sa stalo. Niečo sa zmenilo. Možno ich opustilo šťastie. Možno okolnosti. Možno bola príčina ich masové množstvo. Možno genetika. Možno ich správanie. To všetko závisí od...”

Je naša civilizácia pripravená čeliť pandémii s obrovskými následkami? Keď v 14om storočí, zúrila Čierna smrť, 30 percent obyvateľov kontinentu jej padlo za obeť. V súčasnej dobe kedy sa za tých 7 storočí hustota obývania v Európe rapídne zvýšila, kedy cestovné prepojenie medzi najvýchodnejšou a najzápadnejšou krajinou EÚ sa stalo otázkou niekoľkých hodín, by sa epidémia šírila rýchlosťou blesku. Škody ktoré napáchala Čierna smrť behom svojich najaktívejších 5 rokov, by v dnešnej prepojenej dobe dokázala v podobnom merítku za pár mesiacov.

Vieme si predstaviť, že behom roka by v Európe umrelo 150 miliónov ľudí? Predstavte si, že tretina všetkých koho poznáte zmizne do roka. Z každej trojčlennej rodiny jeden. Ďalšie otázky ktoré s touto témou súvisia je, že do akej miery je štát pripravený s takouto hrozbou bojovať. Pokus terajšej vlády na vybudovanie fabriky pri Malackách ktorá mala slúžiť na výrobu vakcín, aby tým zvýšila rýchlosť pri ochrane občanov Slovenska v prípade epidémie, a zároveň znížila závislosť od zahraničných dodávok vakcín v prípade krízy, sa rozplynula rovnako tajne ako aj nápad sám o sebe. Vieme si predstaviť, ako v krízových situáciách hierarchia funguje a ako sa systém poradovníka stenšuje smerom hore. Mať preventívne zariadenie na výrobu vakcín alebo laboratórium typu ‘bio-safety level‘ č. 4 (na Slovensku ani jedno), veľkou mierou znižuje šance Slovenska pri situácii kedy na analýzu vzoriek a vakcínu by sme si museli počkať ‘poslušne v poradí’, napr. z Francúzska, kedy čas je ten jediný faktor ktorý udáva hranicu medzi smrťou a životom.

Kritizovať však vládu, či už súčasnú alebo minulú je zbytočné, keďže čo sa týka civilnej ochrany, nielen Slovensko ale celá EÚ v pripravenosti a prevencii zlým scenárom akosi nevenuje pozornosť. A to hlavne, keď hranice sa v Schengene stierajú a druhy prepravy/dopravy skracujú, to všetko na kontinente ktorý je druhý najhustejšie obývaný, kde keď v jednom štáte začne horieť, vidno dym v druhom. Uznajte sami, EUrópska obdoba Americkej CDC, European Centre for Disease Prevention and Control (ECDC), sa názvom síce podobá vzdialenému bratrancovi spoza oceánu, avšak porovnanie rozpočtov obidvoch agentúr hovorí jasne že podobnosť sa pri mene aj končí.  Zatiaľ čo v ECDC pracuje len 300 epidemiológov, s rozpočtom približne € 50 miliónov eur, pre Americkú CDC pracuje cca 15,000 špecialistov s ročným rozpočtom vyše $ 11 miliárd dolárov. Vidíme kde a v akej miere kto pripisuje priority prevenciám.

Potom sú tu ešte aj smrtiace vírusy ‘made in laboratory’, ktoré sa chladia v skladoch a čakajú na svoj raison d'être a nasadenie v konflikte ako biologická zbraň.  Doteraz tu bola reč len o vírusoch prenesených na človeka zo zvierat, keďže autor knihy sa im prednostne venuje, avšak treba si vedieť predstaviť aj tzv. dirty warfare resp. nekonvenčný typ ‘all-out’ vojnového nasadania, kedy napr. spiace bunky agentov vyzbrojených diplomaticky-preneseným biologickým obsahom spustia v znepriatelenej krajine zosynchronizovane skonštruovanú epidémiu. Výborná kniha na tému sa volá ‘Living Weapons – Biological Warfare and International Security’ (Gregory D. Koblentz).

Quammen nie je zasnene romantický, sentimentálny ekológ. Je opatrný pri zdôrazňovaní, že ľudia sú súčasťou prírodného sveta, a že nie sme od neho oddelení - a tam pre ne ho leží problém.Veľmi vydarené spracovanie tejto témy nočnej mory ľudstva bolo vo filme Stevena Soderbergha ’Contagion’, kde podobne ako bola nosná téza v knihe, tak aj vo filme sa nákaza rozšíri z dôvodu zasahovania resp. skríženia si ciest dvoch druhov tejto planéty, a jeden z nich to za veľmi krátku dobu oľutuje (film je mimochodom akási óda na SARS a kam by to zašlo ak by došlo k najhoršiemu).

Autor v knihe podčiarkuje svoj presvedčivý argument keď varuje, že neustále narušovanie životného prostredia funguje ‘koniec našich koncov’ v náš neprospech. Penetrujeme časti planéty ako nikdy predtým, porušujeme ekosystémy planéty, požierame všetky druhy zvierat (a niekde aj chrobáky a mäkkýše), dovážame a exportujeme rôzne druhy exotických zvierat, prevádzkujeme chov zvierat v obrovských množstvách v továrenských podmienkach, spíme v hoteloch kde cudzí ľudia kýchali a zvracali a iné, jeme v reštauráciách kde kuchár pred tým ako pripravoval mušle narábal s mäsom ktoré bolo už pokazené, v noci nás šťípu a behajú po nás hlodavce a hmyzy, a šťastena raz v jednom prípade nemusí stáť pri nás, hlavne keď “trasieme stromami, či už obrazne alebo doslova,” a vtedy treba očakávať, že “niečo aj z tade vypadne.” “Ľudia a gorily, kone a ošípané, opice a šimpanzy & netopiere a vírusy”, a teda ako znie názov jednej z mojich obľúbených skladieb “we’re all in this together.”– všetci sme v tom spoločne.

Príklad z praxe: keď testovali seroprevalenciu*** na kaloňoch, čo je druh netopiera, z vyše tisíc vzoriek, na stopy vírusu Hendra správa potvrdila 47% prítomnosť, a teda skoro polovica veľkých netopierov plachtiacich vo východnej Austálii boli súčasnými alebo minulými prenášačmi vírusu Hendra. Bolo teda zrejmé, že ide o starší vírus. Otázka ktorú si epidemiológovia spočiatku kládli bolo, že ako je možné že tento typ netopiera ktorý brázdil Austrálske nebo milióny rokov, a ľudská prítomnosť sa datuje na cca 10,000 rokov na tomto kontinente, ako je možné že vírus nezačal kosiť ľudí oveľa skôr.

Na scénu v tejto životopisnej dráme à la ‘CSI Australia’ vstupuje ďalší strašiak, v podobe tzv. amplifikačného hostiteľa resp. akýsi zosiľňujúci faktor, v tomto prípade kôň, ktorý zohral podstatnú úlohu v prepletenom reťazci smrtiacich reakcií. Detail ktorým mnohým unikal bol diabol tentokrát v tom, že kone nie sú prirodzeným druhom na tomto kontinente. Kone boli dovezené presne v januári 1788. Sumárum tejto komplexnej interakcie znie nasledovne: zatiaľ čo netopiere druhu kaloň spolu s vírusom Hendra s ľuďmi koexistovali v mierumilnej obdobe Švédskeho trojuhoľníku tisíce rokov, v momente keď však ľudia umelo zamiešali karty Austrálskej biodiverzity s ‘Hatatitlom’, stočilo sa to smrtiacim smerom. Ďalšia otázka ktorá si pýta zodpovedanie je, prečo Hendra vírus si na svoju prvú obeť počkal až 200 rokov? Je možné že obete vírusu boli v minulosti zamieňané za iný spôsob úmrtia? Čo z toho pre nás vystáva v tomto prípade je obrovský varovný prst, pretože v ostatných prípadoch z ďalšieho množstva umelých implementácií a biodiverzifikácií životného prostredia, nevieme presne čo je za rohom a hlavne kedy to vybuchne.

Jedna zo základných téz knihy je, že nech ide o akýkoľvek vírus, mýlime sa v tom že napr. Ebola nie je náš prirodzený habitát, ide však o to, že my sme v jeho. Podobne je to aj s inými ochoreniami, keďže vírusy sú prítomné v našom okolí neustále, a niekedy za určitých okolností transmisia prebehne medzi hostiteľom a iným druhom. Človek sa stal tak blahobytne prebytočný, až to začína bolieť. Stali sme sa skvelým terčom organizmov ktoré buď čakali niekde na naše nakuknutie pod konár stromu, alebo sa adaptovali na také stvorenia, ktoré si dovolili nás napadnúť v správny moment, ktorý im ako to už býva, vrelo doprajeme štýlom a spôsobom našeho života.

 

 

*SARS - prvý novodobý test v globálnom merítku, ktorý (treba naozaj povedať že LEN) s približne tisíckou obetí slúži ako vztýčený prst. Aj keď pozornosti sa tomuto koronavírusu veľa neušlo, ale to bude asi kvôli tomu že presne v tom istom čase sa začala invázia v Iraku (marec 2003).

**O centrálnej Afrike sa hovorí aj ako o kolíske ľudstva...je zaujímavé, že práve z tohto miesta zároveň aj pochádzajú také ochorenia ktorým sa aj najviac darí nás všetkých skántriť.

***Percento testovacích vzoriek, ktoré sa vyznačujú stopami či už minulej alebo trvajúcej infekcie

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?