O priamej demokracii – od antického ostrakizmu až po moderné referendum

Autor: Michal Styk | 3.2.2015 o 12:41 | (upravené 3.2.2015 o 12:59) Karma článku: 4,66 | Prečítané:  682x

Ku koncu 6. storočia pred našim letopočtom mestský štát Atény sa rozhodol ukončiť sériu vládnutia triviálnych tyranov, ktorí dominovali ich politickej dekadentnej scéne niekoľko storočí. Namiesto toho, ako alternatívu zaviedli demokraciu ako usporiadanie, ktoré len za jedno storočie fungovania sa stalo zdrojom ich sily, chrbtovou kosťou ich impozantných úspechov a nezmazateľným zdrojom inšpirácie pre národy a civilizácie na nadchádzajúce tisícročia.    

Ale ako sa demokracia vyvíjala, tak sa zároveň začal viac vyskytovať problém s akým sa Aténčania dovtedy nikdy nestretli: Ako sa vysporiadať s takými politikmi a lídrami, ktorých sa súdržnosť mesta netýka, ktorí nepracujú pre jeho nesmrteľnosť a väčšiu budúcnosť, ale naopak len myslia iba na seba a svoje osobné ambície a drobné intrigy sprevádzané korupciou a klientelizmom? Aténčania už vtedy pochopili, že takýto ľudia, ak ostanú bez povšimnutia a ich konanie trest minie, mohli by do spoločnosti zasiať rozkol a rozdeliť mesto na frakcie a následne rozvíriť úzkosti, ktoré by mohli viesť ku krachu ich krehkej demokracie.

Lenže násilný trest nevyhovoval novému, civilizovanejšiemu politickému zriadeniu, ktoré
Atény vytvorili. Namiesto toho občania našli iný, viac uspokojujúci a menej brutálny spôsob ako sa s touto prekážkou pre lepšiu budúcnosť pre všetkých, vysporiadať. Ako naložili s chronickým smrteľným hriechom, ktorý sa prejavoval v podobe sebeckého správania? Každý rok sa občania Atén zišli na verejnom mieste, ktoré pokrylo ich kapacitu a mali za úlohu napísať na kus hlinenej črepiny (ostrakón) meno jednotlivca - politika - ktorého chceli vidieť byť vykázaného z mesta na desať rokov. Proces s menom, ktoré sa objavilo na hlasovacích lístkoch bol jednoduchý: osoba musela byť okamžite vyhostená na desať rokov do exilu. Dôvody pre vyhostenie mohli byť viaceré, čo v niektorých prípadoch ako sa ukázalo bolo kontraproduktívne.

Ostrakizmus onedhlo po svojom uvedení doslovne na trh nabral inú formu aká bola pôvodne zamýšľaná. Stal sa z neho rituál pre masy kde si dav liečil verejne svoje frustrácie na známej osobe, aby si 'obyčajní ľudia' svoju závisť aspoň na moment pokropili tým, že verejne činnej osobe zrazia ich hubris až na zem. Tento populistický hon mal samozrejme svoje opodstatnenie - a do istej miery by mal určite aj dnes - avšak čo s takým nazvime to 'priestupným' rokom, kedy by nebolo koho poslať do exilu za svoje hanebné konanie, alebo prečin voči spoločnosti, resp. verejnom majetku? A teda aj napriek tomu (keď sa politici už naučili si dávať pozor) 'festival' pokračoval – pristupovalo sa k hlasovaniu a osoba, ktorej prečin bol len možno mierny, musela odísť do vyhnanstva.

Príkladov ako prestal tento experiment fungovať je niekoľko. Najšokujúcejší z dnešného pohľadu ostane určite vyštvanie Themistokla, ktorý roku 480 p.n.l. sa najviac pričinil o to, aby Perská invázia, ktorá mala za cieľ vymazať Atény z mapy a histórie úplne stroskotala (viac sa dočítate na tomto odkaze). Ospevovaný hrdina, bez ktorého by nielenže zanikli Atény, ale pravdepodobne s nimi aj to čomu dnes hovoríme kolíska západnej civilizácie, bol jednoducho nútený opustiť krajinu, ktorej odovzdal všetko čo bolo v jeho možnostiach. Aj taká vrtkavá vie byť ‘vláda ľudu‘. Ďalší zaujímavý príbeh sa odohral približne dva roky pred spomínanou inváziou Peržanov, kedy Themistoklov politický sok menom Aristides bol medzi hlavnými kandidátmi na exil. Hovorí sa, že keď došlo k povestnej voľbe, negramotný volič, ktorý Aristida nepoznal, prišiel k nemu a dal mu svoj hlasovací črep. Poprosil ho, aby naňho napísal meno Aristides. Ten sa opýtal, čím si ho Aristides pohneval. "Ničím, " znela odpoveď, "ja ho ani nepoznám, ale irituje ma, že všade kde sa pohnem sa o ňom hovorí ako o ‘spravodlivom’." Aristides aj napriek tomu napísal svoje meno na črepinu, keďže mu asi došlo, že to celé stratilo aj tak zmysel.

Ďalším dôvodom prečo by sa z 'ostraka-párty' nemalo stať akési tradičné-divadlo pre masy, je ten, že aj takýto nástroj by mohol po zaužívaní byť zneužitý, napr. aj takým spôsobom, kedy by sa tesne pred voľbou politici snažili pro-aktívne a najmä über-populisticky preventívne konať aby sa vyhli potupe, poprípade niektorí by zvolili radšej nerobiť nič –aby sa z toho nestalo náhodou niečo nepopulárne, kedže ako to aj dnes vidíme všade okolo, filozofia 'nič nerobím-nič nepokazím' je znova populárna. 

V prípadnom návrate takéhoto narábania so 'škodnou', by sa mohlo zopakovať  to, že ak by sa vyskytol problém kedy by došlo k závažnému porušeniu práv alebo povinností zo strany politického reprezentanta, poškodení -a teda občania- by dannú osobu/vládu museli trpieť celý zvyšok roka - a teda do nasledujúceho dátumu kedy by bola ďalšia ostrakická voľba. Občania demokratických zriadení však chcú (alebo by sa mali snažiť) krivdy naprávať ihneď a pri naozaj závažných činoch by nemali dopustiť, aby zodpovedným politikom bol umožnený čas na reparát. V kritických prešľapoch by ľud  jednoducho nemal flegmaticky dovoliť, aby škodcom národa bol umožnený 'trest' len tým, že ich nechajú dovládnuť a že im to zrátajú až pri ďaľších voľbách o niekoľko rokov.

Musí predsa existovať cesta (okrem revolúcie alebo opozičným fraškám kedy sa márne pokúša o odvolanie vlády), kedy sa jednoducho moc daná od občanov musí vziať z rúk tých ktorí sklamali poprípade podviedli, napríklad nanaplnením programového vyhlásenia atď. Demokracia je pôvodom veľmi radikálna myšlienka a politici za posledných pár storočí ju oklieštili na dnešnú podobu, ktorá vyhovuje len im. Radikálnosť z pôvodnej myšlienky sa akosi nebadane vytratila von a ostalo takzvané 'niečo medzi niečím'. Je potrebné si uvedomiť, že občan má moc v rukách prepožičanú len na tých pár minút keď vyberá, poprípade krúžkuje svojho kandidáta a v momente kedy vhadzuje obálku do urny sa tejto 'kvázi-moci' zároveň aj zbavuje - prepožičiava niekomu inému bez toho aby ju mohol reklamovať a pýtať si ju naspäť. Nie nadarmo sa jej hovorí urna...

Lenže kde začať s podobnými revolučnými zmenami v demokratickom volebnom systéme a možnosťou spätnej väzby ako to bývalo zvykom v antike? Odpoveď je samozrejme odspodu a teda priamo od ľudí. Keď už teda máme domokraciu, mala by byť priama, to znamená popretkávaná sporadickými (a hlavne platnými) plebiscitmi. Nemá zmysel mať jedno bez druhého. Je naša západná spoločnosť pripravená na radikálne zmeny v našom liberálno-demokratickom zriadení? Myslím, že áno. Sme pripravení na to aj u nás doma? Nech si odpovie každý sám za seba.

Aby sa neopakovali chyby z antiky, je potrebné predísť istým nedostatkom a na to máme dokonca lepšie predurčenie ako naši starogrécki predchodci. Naša doba má v jednej veci minimálne navrch - a je to v podobe digitálnej revolúcie, ktorej ovocie a možnosti sme ešte nezačali využívať naplno. Vďaka internetu bol každému umožnený neobmedzený prístup k informáciám, čím bol zároveň aj uľahčený proces filtrovania záujemcov, ktorí sa uchádzajú o náš hlas. Digitálna sféra nám zároveň zvyšuje šance stať sa odolným voči populizmu a dezinformáciám. To, že osoba natrafí na rôzne dezinformácie a cielenú propagandu platí však aj na internete a práve preto čím viac človek číta (z viacerých zdrojov), tým svoje tesáky viac pripraví pri pokusoch o tzv. ’brainwashing’.

Hovorí sa, že čím viac vzdelaný národ, tým to majú vladári ťažšie. Ak má obroda prebehnúť aj u nás, je dobré vedieť čo resp. kto nás čaká za rohom. Pozrime sa v krátkosti na to ako je náš národ intelektuálne vybavený: jeden zo spôsobov ako nazerať na problematiku, je si pozrieť čísla čítanosti novín a periodík na osobu v danej krajine. Nikomu nepríde hádam v tejto chvíli zvláštne, že Slovensko patrí na chvôst v celej Európskej Únii (a to sa k tým číslam ráta aj Nový Čas!). Nórsko, Švédsko a Švajčiarsko, ktoré trónia v celosvetovom rebríčku majú dokonca štvor násobné čísla v porovnaní s nami čo sa týka čítanosti. Autor tohto textu dlhšie pôsobil v zahraničí a pri otázkach typu 'aký je najväčší rozdiel medzi XY krajinou a domovom', vždy ma napadne opakujúci sa obraz: keď cestujem v zahraničí autobusom, metrom alebo vlakom 9 z 10ich osôb číta knihu, časopis, tablet, zatiaľ čo u nás je to presne naopak...ale ani to nie je zaručené. Bohu-resp.-nám samotným-žiaľ.

Ak teda časť našej spoločnosti, ktorá s odkazom na November '89 znova začína pod vplyvom rôznych káuz zapalovať sviečky po námestiach a tlačí predstaviteľov k väčšej zodpovednosti a v niektorých prípadoch si dokonca pýta aj podiel na vládnutí - musí to byť opodstatnené. To najmä z toho dôvodu, aby nedochádzalo k situáciám podobným z vyššie spomínaného príbehu analfabeta, ktorý nielenže nevedel poriadne identifikovať osobu, ktorú chcel poslať do vyhnanstva, ale hlavne nevedel ani dôvod prečo. Podobne aj dnes je veľmi populárny ‘argument hodný aňaľiťika’, ktorý počuť odvšadiaľ, že je to 'celé zle'.

V podobnú požiadavku kompetentnosti voliča verili aj Gréci, ktorí si stáli za tým,  aby osoba mohla spĺňať zodpovednú úlohu zúčastnenia sa volieb (poprípade ostrakizmu), musí byť predurčená k tomu si vedieť urobiť vlastný svetonázor na zohľadnenie všetkých možností a následnej správnej voľby, z ktorej bude mať úžitok čo najviac ľudí. Ak osoba nemala čas a miesto sa skutočne venovať politke a jej príbuzným záležitostiam, nemala možnosť sa ich zúčastniť. Aj z tohoho dôvodu sa preto v antických demokratických voľbách nemohli účastniť ženy a otroci, ktorí mali viac iných pracovných povinností, ktoré im nedovolovali sa venovať politike toľko ako takáto dôležitá úloha vyžadovala. Aj takýmto spôsobom sa teda snažili zvyšovať kvalitu na úkor kvantity voličov.

Samostatnou témou je v našich podmienkach notoricky opakujúci sa jav všetkých doterajších plebiscitov a tým je malá účasť v doterajších referendách. Len jedno z doterajších siedmych bolo platné a teda účasť prevýšila potrebných 50 percent. V skratke to o nás hovorí jasnou rečou len jedno a to, že nepatríme medzi politicky pilne angažované národy. Osobne mi to veľmi nevadí, ale možno je asi načase znížiť aj danú laťku 50% - kľudne nech rozhoduje o veciach verených aj 20 percent občanov. Keď to ostatných nezaujíma resp. nemajú potrebu sa angažovať, nech sa páči, ostaňte doma, ale potom si nesťažujte, ak to nedopadne podľa vašich ignorantských predstáv.

Ako teda napasovať priamu antickú demokraciu do nášho systému – avšak bez toho, aby to nestálo veľa prípravy, hromadu papiera a peňazí? Samozrejmou odpoveďou je digitalizácia volebného systému, ktorá mala už dávno prebehnúť na Slovensku (pozdravujem týmto ‘smerom’ vládu a Ministerstvo vnútra SR, ale niet sa čomu diviť, že sú zaspatí - čo iné čakať od inštitúcie, v ktorej ešte stále fungujú typy výťahov tzv. paternoster...). V prípade zdigitalizovania systému (ktorý sa osvedčuje napríklad už aj v Estónsku od roku 2005), by sa takýmto spôsobom mohlo konať referendum kľudne aj viackrát do roka a to všetko len s minimálnymi nákladmi a zároveň aj ochranári prírody by si prišli na svoje (ak si správne spomínam, pre potreby volieb do Európskeho parlamentu sa spotrebovalo okolo 260 ton papiera).

Elektronická voľba však súvisí s témou, s ktorou sa pasujú všetky štáty, ktoré tento moderný spôsob už zaviedli a tým je bezpečnosť resp. ochrana voči elektronickým manipuláciám ‘kliknutých’ hlasov. Existuje v dnešnej dobe nejaká záruka, ktorá by nám na 100 percent všetkým zaručila interoperabilitu takéhoto digitálneho systému? Podľa autora tohto článku je len jedna možnosť. Vyžaduje si však jednu obeť a tou je strata súkromia. Dnes, náš volebný systém funguje na princípe tajnej voľby, lenže ako chcete prekontrolovať v digitálnom svete či váš hlas nebol zneužitý na iné účely.* Možnosťou teda ostáva on-line otvorený zoznam všetkých elektronicky odovzdaných hlasov, ktoré by sa po skončení volieb dali prekontrolovať a prepočítať kýmkoľvek a kedykoľvek. Avšak s tým rozdielom, že pri kolonke mena by bola aj voľba dotyčnej osoby/strany.

Samozrejme, že u mnohých by takáto forma hlasovania vyvolala strach, poprípade ostych, keďže občania by sa museli dobrovoľne vzdať a zvyknúť si na stratu pohodlnej plenty súkromia. Avšak tento zoznam všetkých hlasov by bol verejne dostupný na internete len z dôvodu ich vlastnej kontroly. Je tento nápad až veľmi radikálny? Skôr nie. Ako inak chcete začať brať politiku vážne, keď sa nechcete z ostychu ani len priznať/prediskutovať svoje názory poprípade svetonázor so svojími najbližšími a tým zároveň aj konečne zobrať do rúk trochu zodpovednosti za svoje činy a teda hlasovanie? Mimochodom, pred prezidentskými voľbami v USA sa celé rezidenčné štvrte rozdelia na tých, ktorí majú na trávniku pred domom modré plakety a na tých ktorí majú červené. Sused susedovi bije do očí každý deň so ‘znepriatelenou’ stranou a aj napriek tomu dokážu vedľa seba nažívať. 

Odhliadnuc od toho, daľším fenoménom dneška, ktorý naberá na sile je ten, že ľudia dnes zdieľajú pocit, že nie sú dostatočne reprezentovaní nielen tými, ktorých nevolili oni priamo, ale dokonca aj tými ktorým sami odovzdajú svoj hlas. To môžeme nazvať kríza demokracie. V poriadku, lenže ľudia by si mali uvedomiť jedno – priama demokracia musí niekde mať začiatok a aj koniec, jednoducho ‘odtiaľ - potiaľ ‘. Jej kontúry sú aj v našej ústave popísané: Podľa článku 93 našej ústavy predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Prečo práve tieto oblasti? Súhlasím, že občania by nemali mať rozhodujúci hlas vo všetkom, veď kvôli tomu si volia svojich predstaviteľov, ale určite sú medzi nami aj takí, ktorí so mnou nesúhlasia. Možno namiesto pripravovaného (a tvrdím zbytočného) blížiaceho sa referenda, by sme mohli mať na papieri radšej iné otázky napr. či 'súhlasíte s tým aby predmetom referenda mohli byť aj oblasti ktoré sú zatiaľ vyňaté...'?

Je teda zrejmé, že sa nedá vybudovať všeobecná reprezentácia každého jednotlivca s jeho/jej hocijakým vrtochom, aby bol každý spokojný. Osobne som však presvedčený, že obmedzenia v tomto smere by nemali existovať, resp. z ústavy by mali menované články už dávno byť vyhodené. To však neznamená, že treba podporovať bezbrehé referendá na týždennom poriadku (rátajme s tým, že už máme elektronickú formu voľby aj cez mobilné aplikácie), čo sa týka akékoľvek úrovne a hlavne o všetkých možných témach. Dôvod je jednoduchý – v mnohých prípadoch ľudia sami nevedia, čo je pre nich dobré. Príkladov z histórie nielen našej krajiny je neúrekom. Lebo potom by naozaj nemalo zmysel mať vládu ako takú. Prikláňam sa stále k názoru, že profesionálov potrebujeme v každom odvetví. Tak isto ako potrebujeme mať zubárov – ktorí sa nebudú pred každým plombovaním zubu dotazovať či majú úkon previesť v konzultácii v čakárni s daľšími pacientmi a už vôbec nedajú možnosť hlasovať či môže vytrhnúť ten alebo iný zub. Jednoducho, treba veriť jeho vlastnému úsudku a profesionálnej praxi. A aj z týchto dôvodov ešte raz, priama demokracia určite áno, ale postupne a hlavne odtiaľ-potiaľ, avšak bez mantinelov čo sa týka tém, o ktorých sa môže hlasovať.

Ešte si posvieťme na jednu zaujímavú priam až absurdnú anomáliu, ktorá funguje v každej demokratickej krajine bez rozdielu. Dnes si ľudia môžu voliť na rôznych úrovniach svojich vyvolených politických zástupcov, avšak čo je paradoxné, nie svojich riaditeľov resp. šéfov na pracoviskách (s pár výnimkami napr. vo verejnej správe). Nie je to zvláštne, že práve tam kde osoba trávi väčšinu svojho života resp. dňa a dotýka sa ho to oveľa viac ako vzdialené parlamenty, je mu takáto účasť na správe znemožnená? Isté experimenty už v Európe existujú, kde zamestnanci rozhodujú o veciach spojených s behom ich pracoviska. Tak či onak, v tomto akoby ľavica ešte spala...

Na záver sa ešte vráťme k Themistoklovi a jeho odstrašujúcemu príkladu ostrakizácie v tejto tragédii par exellance (“akú by ani sám Hamlet nanapísal” –slovami klasika Golonku). Ak má byť jeho príbeh poučný, treba sa na neho pozrieť aj z druhej strany, kedy nám môže poslúžiť ako recept, resp. aplikovateľný liek na to, čomu sa dnes hovorí nadutosť (tzv. hubris) v politike resp. arogancia moci, s ktorou je nielen naša krajina prelezená ako splesnivený syr. O to horšie, keď za tou pýchou nestoja žiadne činy hodné nielen uvedeného antického hrdinu. Aténčania mali sociálne inštinkty, ktoré predbehli dobu. Stali sa prvými občanmi v pravom zmysle slova. Pochopili, že je potrebné oddeliť škodcov od skupiny skôr, než sa stanú ‘okom víru’ a svojím konaním stiahnu so sebou ostatných. Rakovina začína z jednej bunky a treba ju odstrániť čím skôr, kým ešte nie je rozšírená mimo kontroly.

Práve tým, že Aténčania vyhnali svojho najváženejšieho syna (ktorý sa po víťazných ťaženiach začal správať povýšenecky voči okoliu), akoby naprieč miléniám k nám zároveň putoval návod, ktorý hovorí jasnou rečou: nikto nebude ušetrený, nech sú minulé skutky akokoľvek skvelé, nech je získané postavenie a majetok akokoľvek obrovský a kedy ani dobré známosti na veci nič nezmôžu, pretože v skutočnej demokracii, kedy vláde ľudu záleží na veciach verejných, výmimky neexistujú. Jednoducho, padni komu padni.

 

 

 

*Poznámka - viď video ktoré vtipným spôsobom poukazuje na prítomnú nedôveru ľudí v elektronický systém volieb v našej digitálnej dobe, ktoré pochádza z roku 2004 kedy sa G.W. Bush a J.F. Kerry uchádzali o kreslo v Bielom dome).

 

Použitá literatúra: Robert Greene - The 48 Laws of Power (1998)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?