reklama

Vytvorenie armády EÚ– šanca a návrh ako radikálne znížiť nezamestnanosť

V správach prebehla správa o tom ako predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker sa vyslovil pre vytvorenie spoločnej európskej armády. Napriek tomu, že sa už začínajú vynárať kritické hlasy voči tomuto nápadu (ktorý mimochodom v éteri už koluje dosť dlhú dobu), treba súhlasiť ale aj zároveň povedať, že tento návrh nesiaha až tam kde by mal potenciál urobiť ešte viac. V prvom rade netreba sa hneď zľaknúť Junckerovho návrhu, nejde o nič radikálne a už vôbec nie výnimočné, skôr by sa dalo povedať na základe chýbajúceho vykreslenia špecifických kontúr, že ide len o nápad a nie komplexný návrh. Obávam sa, že v tomto prípade ide len o vytvárania ďalšieho počtu tzv. battle groups,kedy pôjde len o duplikáciu už existujúcich štruktúr ktoré sú v dispozícii, a nejde o prevratnú predstavu, ktorá by adresovala aj iné, niššie uvedené kritické body našej únie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)
EU
EU (zdroj: M.S.)

Zosumarizujme si niekoľko tématických okruhov ktoré robia, resp. by mali robiť vrásky na tvári každému úradníkovi alebo politikovi pracujúceho pre Brusel:

- EÚ ako soft-power nie je posudzovaná vo svete vážne

- samotní občania sa necítia byť EUrópanmi

- hrozby vo svete majú narastajúcu tendenciu – od Ukrajiny, cez Izrael, Sýriu, Irak, Severnú Kóreu až po teritoriálne šarvátky medzi Čínou a Japonskom atď

- prírodné a priemyselné katastrofy neobchádzajú ani náš kontinent

- a v neposlednom rade, EÚ s jej približne 25 miliónmi ľudí bez práce hovorí jasnou rečou, že niečo ‘zhnité je nielen v kráľovstve Dánskom‘.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prečo to spomínam? Pretože všetky menované nedostatky by sa dali vyriešiť v priebehu niekoľkých rokov, ak by sa pristúpilo k nasledujúcemu návrhu, ktorý ako som si vedomý si nezíska každého, ale určite adresuje všetky nedostatky plošne a čo je najdôležitejšie všetky naraz zároveň.

Šanca zvrátiť spomínané negatívne nedostatky našej doby, spočíva napríklad v návrhu, ktorý aby bol úspešný si pýta radikálne riešenie, keďže by išlo o bezprecedentný experiment – tak isto ako aj celý EÚ projekt je sám o sebe…Ale, nie je to práve to čo EÚ potrebuje tak dramaticky? Ako sa dá znížiť obrovská nezamestnanosť v Európe, závislosť od ochranného dážnika armády Spojených štátov,a zároveň zvýšiť kredibilitu a mieru pripravenosti EÚ inak bez radikálnych nápadov?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas dajme tomu 15 mesačného tréningu –ktorý by bol otvorený každému, či už by išlo o muža alebo ženu- každý by dostal možnosť zapísať sa do programu, ktorý by pozostával nielen z vojenských-fyzických cvičení, ale hlavne aj z takých, ktoré by mali rekvalifikačný, resp. školiaci charakter.

Tí ktorí by sa rozhodli pre takúto možnosť, by uzavreli kontrakt, ktorý by ich po ukončení základného všeobecného kurzu, zaväzoval k tomu aby boli vedení v zozname ako rezervná sila – v prípade ak by počas tých výcvikových mesiacov zmenili názor, resp. by sa rozhodli sa venovať inému druhu kariéry. Išlo by hlavne o to, aby finančné náklady neboli vynakladané zbytočne, a aby EÚ mohla ťažiť z investovania do programu aj v budúcnosti. Samozrejme, počas celého základného výcviku, by boli všetci účastníci platení, a tí ktorí by sa rozhodli pokračovať ďalej po ukončení výcviku (a nielen byť na rezervom zozname) –dostali by pracovnú zmluvu a prehlbovali by si zručnosti vo zvolenej špecializácii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzi povinnú výbavu kvalifikácií by okrem fyzických zdatností tvorili neoddeliteľnú súčasť programu nielen samozrejmosti ako napríklad zdravotná starostlivosť/prvá pomoc, identifikácia a analýza hrozieb, zabezpečenie voči kybernetickým alebo biologickým útokom, ale aj manažérske zručnosti ako napríklad vedenie, poprípade logistika, komunikácia, cudzie jazyky etc. - a teda všetky schopnosti ktoré môžu byť žiadané po ukončení programu pri hľadní zamestnania, v prípade ak sa tak osoba rozhodne.

Vďaka tomuto základnému programu, by státisíce nezamestnaných nielenže získalo potrebné zručnosti na uľahčenie nájdenia si zamestnávateľa (poprípade vytvorenie vlasnej firmy), ale kvôli novo nadobudnutým schopnostiam, v prípade krízy alebo katastrofy, by osoba už nebola závislá na pomoci, ale naopak, by pomoc mohla poskytovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, už počujem hlasy, že veď to už tu všetko bolo, povinná vojenská služba atď. Lenže, markantný rozdiel by bol v tom, že tu by nešlo o to aby osoba celý výcvik hrala karty, poprípade škrabala zemiaky v kuchyni za trest, ako bývalo zvykom počas socializmu, kedy základná vojenská služva trvala dva roky. A výsledok...? Koľko a hlavne ako veľa toho bolo odovzdané? Dva roky! Za dva roky poriadneho výcviku musíte urobiť profesionálneho zabijáka aj z opice, ak je to vaším cieľom. Len pre informáciu: v Americkej armáde, výcvik špeciálnych jednotiek Navy SEALS trvá 15 až 18 mesiacov…

Výcvik ktorý by teda prebiehal by nebol zameraný na zabíjanie času, talentov a snov ako to bývalo za minulej éry. Tento systém by bol založený na dobrovoľnosti, nadnárodnosti a hlavne odbornosti. Kvalita pred kvantitou. Doobeda by si jednotlivci cibrili vedomosti, poobede by sa posúvali fyzické schopnosti.

Ako by to prebiehalo? Osoba z členského štátu by sa jednoducho zaregistrovala do systému, a následne by bola vyslaná do niektorého z výcvikových centier (nemuselo by to byť v domácej krajine – hlavne kvôli zvýšeniu previazanosti EÚ národností, a potrebe učiť sa zvykať na nové prostredie). V čom by mohol byť zdanlivo problém? Okrem mnohých iných vecí, hlavne dorozumievací jazyk v ktorom by prebiehal výcvik.

V armáde funguje pravidlo, že každý vojak je len tak dobrý ako osoba bojujúca po jeho boku, a to najmä vtedy ak tá osoba je pripravená položiť život za vás a naopak. Aj ten najmenší článok armády musí fungovať ako perfektne namazaná mašinka existujúca na princípe rodiny. Ak sa však osoby v dannej jednotke ťažko dorozumejú, poprípade sa nebudú vôbec poznať, alebo dokonca nenávieť pre dávne krivdy z histórie sporov medzi ich materskými krajinami, mohol by sa z tohto problému stať práve ten, ktorý položí celú štruktúru ako tá posledná slamka ktorá zlomí ťave chrbát. Ale aj toto môže byť prekonané aj napríklad tým, že by sa rozhodlo hneď na začiatku, že by celý výcvik a následné velenie prebiehalo v anglickom jazyku, z dôvodov o ktorých nie je potrebné rozpisovať sa ďalej.

Na tomto odkaze EUROSTAT konštatuje, že v minulom roku bola celková nezamestnanosť v EÚ na úrovni niečo cez 10%, čo predstavuje asi 25 miliónovú pracovnoschopnú masu. Inak vykreslené, predstavte si všetkých obyvateľov Slovenska, Česka a Maďarska dokopy, ktorých je bez práce v našej slávnej 28-čke. Osobne sa mi to zdá ako situáciu hodnú označiť ako katastrofa sama o sebe.

Aby bolo možné zaradiť otočku rastúcej nezamestnanosti aj mladých ľudí v celej Európe, je potrebné zaviesť odvážne reformy, ktoré budú nielen medzirezortné ale aj medzinárodné. Za účelom ukončiť erodujúci problém celej spoločnosti - čím nezamestnanosť je – zainteresované osoby a orgány by si mali dať za cieľ ju znižovať nielen pre osobné politické potreby (ako napríklad vykazovať priaznivé výsledky len počas ich volebného obdobia), ale radšej sa sústrediť na dlhodobé obdobie do budúcnosti.

Ako už bolo naznačené, treba sa na tento negatívny fenomén pozrieť z iného uhla, a teda namiesto toho ako nazerať na túto problematiku ako problém, skôr sa pozerajme na nezamestnanosť ako na šancu. Šancu, ako otočiť situáciu naruby, a dokonca z nej čerpať potenciál ktorý skrýva - napríklad zlepšenie bezpečnosti obyvateľov či už v Európe alebo vo svete.

Keď sa pozrieme na dnešný mimoriadne súťaživý-pracovný-trh, je nadmieru jasné, čo sa od čerstvých absolventov resp. uchádzačov o zamestnanie očakáva – skúsenosti a prax. Prax je totiž hlavnou devízou v našej skúsenosťami-posadnutej dobe. Je teda evidentné, čo jednotlivec potrebuje pred tým ako začne vôbec rozosielať svoje životopisy.

Že sa takýto návrh nebude páčiť vládam, alebo štátnikom? V poriadku, zákon by mohol byť smerovaný k národným štátom vo forme nezáväznej smernice a nie ako všeobecne záväzné nariadenie pre každý členský štát. Jednoducho, tá vláda ktorej by nápad vytvorenia nadštandardnej armády a zároveň znížiť nezamestnanosť sa zdal sympatický, by ho prijali. 

Ako na to celé získať finančné prostriedky? Najskôr by sme sa mali pýtať čo nás ako spoločnosť nezamestnanosť ročne stojí (ide o vyše € 2 miliardy Eur len na Slovensku, keď počítame len neodvedené príjmy do štátneho rozpočtu a rozpočtov verejnoprávnych fondov, a reálne výdavky verejného rozpočtu), ale treba túto sumu ešte vynásobiť desiatimi nech vidíme širší obraz zdrojov, koľko nás toto deravé vedro stojí plátať každú dekádu. V skratke, prostriedky na financovanie existujú, lenže sú zle alokované.

Nechajme zdroje financovania bokom, kedže to je vždy tá ľahšia časť prevedenia plánu, pozrime sa na túto schému z iného uhla, presnejšie aký psychologický dopad by mal pre každého jednotlivca ktorý by sa takéhoto programu zúčastnil. Výraznou zmenou by bolo určite tzv. ‘otočenie stola’. Dobrovoľník by sa totiž v priebehu niekoľkých mesiacov pretransformoval zo situácie kedy bol prijímateľom pomoci, naopak na osobu ktorá by ju teraz ponúkala tam, kde je to životne nevyhnutné. Nastavenie mysle, by teda bolo vzaté na renováciu. Pre mnohých by išlo o príležitosť na rozvoj seba samého a zároveň aj získať dôstojnosť.

V prípade, ak by program spadal pod kompetenciu Európskej komisie – bolo by to brané ako praktický pokus toho, ako zdaľujúca sa inštitúcia voči ľudom, snaží vysporiadať sa s dozvukmi finančnej krízy (ktorá ani poriadne nezačala), tým že stiahne mladých ľudí bez práce z ulíc. Vezmite si príklad úspešného príbehu programu Erasmus, vďaka ktorému od svojho uvedenia si niečo vyše 3 miliónov študentov v celej Európe vymenilo študijné prostredie. Prečo nie prepožičať tento nápad, upraviť ho a pozdvihnúť ho na profesionálnu úroveň resp. profesíjne účely? Ak sa nemýlim, tak približne 2 milióny ľudí pracuje priamo pre federálnu vládu Spojených štátov, a to majú o 180 miliónov občanov menej ako EÚ. Európska únia so svojími 50,000 zamestnancami ďaleko zaostáva, aj keď mnohým to tak asi vyhovuje.

Európska únia má cieľ hrať dôležitú globálnu rolu. V poriadku, ale ako? Posielanie peňazí do krízových oblastí vždy nemusí veciam pomôcť. Hlavne v prípadoch prírodných alebo priemyselných katastrof. Zoberme si na ilustráciu situáciu z roku 2004 kedy cunami v juhovýchodnej Ázii zabilo približne 250,000 ľudí a kedy zdravotnú a logistickú pomoc potrebovalo ďalších stovky tisíc. Predstavte si, že by do podobne postihnutej oblasti by namiesto balíčkov zhadzovaných z lietadliel prišlo do prvého týždňa od katastrofy napríklad 50,000 perfektne skoordinovaných profesionálnych jednotiek zásahovej misie, pripravených čeliť akýmkoľvek nástrahám. Bol by to preukázaný nielen dôkaz našej solidarity s obeťami, ale zároveň aj tréning pre tých ktorí by si prešli výcvikom. Tým pádom by sa vylepšila organizácia misie, a v prípade ak by došlo ku katastrofe na Európskom kontinente, mali by sme v rezerve niekoľko miliónovú armádu dobrovoľníkov ochotných pomáhať, ale čo je hlavné schopných to aj vykonať.

Tento návrh nemá za úlohu marginalizovať medzinárodné inštitúcie ako Spojené nádory, pardon národy, a už vonkoncom nie NATO. Len na úplný obraz, EÚ by nešliapala organizácii NATO na nohy. Od roku 2002 totiž platí dohoda Berlin Plus, v ktorej bolo dohodnuté, že EÚ má povolené čerpať niektoré z vojenských prostriedkov NATO pre istý druh operácií. Mimochodom, medzinárodné vody strážia proti pirátom pri Somálskom pobreží jednotky EÚ (Oprácia Atalanta), a zároveň súbežne aj námorné jednotky plávajúce pod štandardou NATO (Operácia Ocean Shield). Išlo by o akési posilnenie vojensko-civilného potenciálu schopnosti reagovať štátov únie na hrozby – avšak v tomto prípade spoločne, nie jednotlivo a hlavne, bez politicko-byrokratických prekážok, kedy schváleniu medzinárodnej misie predbieha dlhý schvalovací proces - a to hlavne vtedy keď jediné čo je dôležité je čas ako rýchlo sa dokáže efektívne reagovať na katastrofy.

Pomyslime si ešte na okamih, ak by sa Japonská ’tri-v-jednej’ pohroma z roku 2011 udiala trochu inak, napríklad, že epicentrum zemetrasenia by bolo bližšie k aglomerácii Tokia a namiesto 16,000 obetí by bolo 1,6 milióna, alebo dokonca 16 miliónov. Z hľadiska kapacít, v súčasnej dobe neexistuje k dispozícii okrem masívnej vojenskej podpory, žiadna možná alternatíva. Avšak ako aj Operácia Iracká sloboda ukázala, klasickí pešiaci-vojaci jednoducho nie sú vhodní aj na použitie v humanitárych misiách. Nasadenie vojakov kde sa vyžaduje niečo viac ako len narábanie so zbraňou, v dnešnej dobe začína byť nepostrádateľné a vo svete ktorý je hladný po dokazovaní si rýchlosti a efektívnosti solidarity s postihnutým regiónom, sa zvyšuje dopyt po multi-diverzne schopných über-vojakoch.

Vie si niekto predstaviť ak by bol náš ‘starý kontinent’ vystavený novému druhu chrípkovej epidémie, poprípade biologickému útoku (napr. teroristi z ISILu by vírus Ebola pretvorili na biologickú zbraň aj takým spôsobom, že by ich vyvolení bojovníci sa dobronoľne nakazili vírusom, a dali by si zvrhlý road-trip naprieč hranicami-nekontrolovaným priestorom EÚ). V prípade ak by začali umierať stovky tisíc ľudí, kapacity zdravotných pracovníkov by sa buď vyčerpali, alebo by boli sami nakazení, čo potom? Záchranná sieť by sa určite v takýchto prípadoch hodila viac ako čokoľvek iné – a najmä je to na nezaplatenie. O tom ako naša priam neexistujúca civilná ochrana na úrovni EÚ zaostáva v porovnaní s federálnym modelom USA, sa dočítate viac na tomto odkaze).

V dlhodobom horizonte, bez bolestivých reforiem (ktoré začínajú bolieť najmä od hlavy), sa situácia na všetkých frontoch nemá šancu dostať k lepšiemu. Z dnešnej pozície máme výsadu meniť budúcnosť, v ktorej by sme si mohli neskôr povedať, že bola to chvíľa kedy sme nečakali pokiaľ sa udeje niečo úplne devastujúce, ale že to bol náš prozreteľný moment si uvedomiť, že sme mali ‘šťastie v nešťastí‘. Európa vždy napredovala. Je smutné, že žijeme v dobe kedy ťahá za kratší koniec a hlavne keď vidíme, že sa s tým nič nerobí. Slovami spisovateľa Sigmunda Grafa, ”Štát chráni svojich občanov pred všetkým nebezpečenstvom, okrem toho, ktorým je pre neho on sám...

Osamelá reakcia členského štátu, alebo jednotiek EÚ čeliť obrovskej katastrofe v aktuálnom stave by bola nedostatočná. Aj v prípadoch vojenských hrozieb, prírodných katastrof, alebo rastúcej nezamestnanosti, je dôležité si uvedomiť, že aj v týchto prípadoch platí, či už ide o prevenciu alebo postavenie sa týmto výzvam, niet nad odkazu Svätopluka a jeho prútov, že v jednote je sila.

Michal Styk

Michal Styk

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  1x

BanskoBystričan, s neuhasiteľným smädom po prehľade o dianí nielen okolo seba. Zoznam autorových rubrík:  TweetBlogSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu